Mladý Aurel Stodola nebol suchár, čo trávil celú mladosť nad knihami a rysovacou doskou. Venoval sa všetkým rôznym záľubám, ktoré majú radi aj naše deti.

V Liptovskom Mikuláši si ho ľudia pamätali ako dobrého hudobníka, čo vedel hrať na niekoľko nástrojov.

Aurel Stodola sa od detstva pohyboval v prostredí, ktoré obľubovalo hudbu. Mladý Aurel sa naučil hrať na klavíri, spieval v spevokole Tatran v Liptovskom Mikuláši a s bratom Emilom aj hrávali štvorručne. Je možné, že v mladom veku bral každodenné cvičenie na klavíri ako všetky deti – ako nutnú povinnosť, ale už v pomerne mladom veku si hudbu obľúbil a ako napísal v liste mame:
„Našiel som v hudbe nebeské umenie a až teraz som ju začal chápať.“

Hudbe sa Aurel Stodola venoval celý život. Nikdy nevynechal pravidelné cvičenie a na starosť, keď ostal vo veľkom dome sám, si dal zhotoviť domáci organ a hrával aj na organe.

Hudbe rozumel. Vo svojom filozofickom diele Gedanken (1931) jej venoval celú poslednú kapitolu a v časopise Neue Zürcher Zeitung svojho času viedol odbornú diskusiu s kritikmi, ktorí podľa neho boli nespravodlivo prísni k skladateľovi Antonovi Brucknerovi.

Jeho nástupca na profesorskom mieste, Gustav Eichelberg, v článku pri príležitosti storočnice jeho narodenia (1959) napísal:
„Hudbu považoval ako médium, ktoré sprostredkuje spojenie s božským. Študovanie partitúr mu prinášalo väčšie potešenie, ako riešenie diferenciálnych rovníc. Najradšej hrával skladby velikánov. Predovšetkým Bacha a Beethovena.“